14. októbra 2011 sa 30 študentov – septimánov a tretiakov – zúčastnilo exkurzie do Múzea KL Auschwitz-Birkenau v Osvienčime. Ako na nich prehliadka bývalého koncentračného tábora zapôsobila vyjadrili svojimi písomnými príspevkami, ktoré sú zavesené na nástenke v učebni dejepisu.
Uverejňujeme niektoré z nich.

 - Adriana Ihringová, III.A -

Pred pár dňami som ako prvá z našej rodiny navštívila Osvienčim-Birkenau. Koncentračné tábory, kde sa bez mihnutia oka a čo len kvapky slzy bezhlavo a nezmyselne posielali Židia na smrť. Nikoho netrápilo, či to bol muž, bezbranná žena, alebo nevinné dieťa.
Cesta tam nebola dlhá. V autobuse bolo veselo. Avšak aj pochmúrne počasie nasvedčovalo, že dnes nás príjemný deň nečaká. Už príchod sa mi vryl do pamäti. Ešte teraz si pamätám ako ma spolusediaca pobúchala po pleci a ukázala smerom doprava. Pred očami sa mi mihali červené tehlové domy. Bolo to dobre zorganizované a prehľadné vojenské väzenie. Telom mi prebehla triaška a myseľ vravela: „tam nepôjdem!“
Prehliadka Osvienčimu nebola dlhá, no mne pripadala ako večnosť. Zima sa zavŕtavala až do kostí a príbehy, ktoré nám rozprávala sprievodkyňa našej skupiny, mi zamrazili akýkoľvek chabý pokus o úsmev, či debatu. Jediné čo sa mi vtedy hnalo hlavou boli otázky. Prečo toto všetko? Aký to malo význam? Mohol byť vôbec niekto taký bezcitný? Najhoršie bolo uvedomenie si, že chodíme po zemi, po ktorej chodili oni, kde spávali a kde aj zomreli. Bol to živý hrob miliónov ľudí.
Myslela som si, že to najhoršie je za mnou, ale po príchode do Birkenau – druhej časti Osvienčimu, som zistila, že úder príde až teraz. Z Osvienčimu som mala ešte stále pocit smútku, rešpektu, či strachu, ale v Birkenau ma čakalo niečo oveľa horšie.
Dlho sme tam síce neboli, ale tá chvíľa mi stačila, myslím si, že do konca života. Spočiatku si neuvedomujeme rozmery toho, čo vidíme, no prechodom cez hlavnú bránu príde ten okamih, po ktorom sa nedá nadýchnuť. Rozloha vyráža dych, nie však v dobrom zmysle. Je to rozľahlý tábor, obrovská planina, kde studený vietor sviští aj počas pekného dňa.
Vzlyky trpiacich tam počujeme dodnes, stačí sa rozhliadnuť, pochopíte...

  - Martina Ťapáková, septima -

Miesto, na ktorom som bola minulý týždeň, je miestom, kde sa človek nerád vracia. Auschwitz - Birkenau. Keď sme v piatok ráno 14. októbra nastupovali do autobusu, čakala nás exkurzia ako každá iná, výlet namiesto sedenia v škole. Cesta ubehla rýchlo, miesta v autobuse bolo tiež dosť, nálada dobrá. Po dvoch hodinách sme prišli do Osvienčimu, už vtedy som mala zvláštny pocit z toho, čo uvidím. Ako prvé sme absolvovali krátky film o histórii koncentračného tábora s autentickými zábermi. Môžem povedať, že tam vládli skutočne neľudské podmienky, ako som sa mohla presvedčiť už o malú chvíľu, keď som prechádzala presne tými istými miestami, aké som videla vo filme a na akých kedysi pred 70 rokmi boli ľudia a snažili sa prežiť.
Prehliadka začala v Auschwitz prechodom vstupnej brány s nápisom Arbeit macht frei (práca oslobodzuje), naozaj práca oslobodzuje, ak sa za vami zavrela brána – a ona sa zavrela – nebolo cesty späť. Celý objekt lemoval ostnatý plot v dvoch radoch. Boli tu strážne veže a všade prítomný teror. Avšak im sa predsa nežilo až tak zle, mali poštu, z ktorej odchádzali listy ako je všetkým dobre a sú zdraví, dokonca aj nemocnicu, v ktorej boli vždy ochotní pomôcť. Smrťou. Chorých nepotrebovali, každú chvíľu prichádzala nová pracovná sila a po nej ďalšia a ďalšia... Vlaky privážali stále nových a nových Židov, Slovanov, Poliakov, politických väzňov, Negermánov z celej Európy. Nikto nevedel, čo ho čaká. Mysleli, že idú za prácou, osídľovať nové mesto, alebo za oddychom. Brali so sebou celý svoj majetok, všetky cennosti, o ktoré však hneď po príchode prišli. Vojaci esesáci triedili ľudí podľa nálady, niektorých evidovali ako väzňov, no v porovnaní s tými, ktorých hneď po príchode poslali na smrť do plynových komôr, to bolo málo. Ľudský život tu nič neznamenal, ani milión ľudských životov... Bolo toľko spôsobov ako zomrieť. Väzni zomierali od hladu, vyčerpania, boli bití, zastrelení, chorí, alebo jednoducho nepotrební. Zomierali pri útekoch, pri pokusoch, ktoré na nich robili doktori, v plynových komorách. Spomínam si na fotky, ktoré viseli na stenách, s dátumom príchodu a úmrtia väzňov. Pár dní, týždeň, dva, mesiac, možno niekoľko mesiacov. Ale je otázne, či nie je lepšie zomrieť ako žiť v takom pekle. No oni chceli žiť a žili zo dňa na deň, táto vojna mala byť predsa blesková... Ale boli aj šťastné konce. Vydarené úteky, niektorí prežili kruté podmienky a dočkali sa vyslobodenia. No všetci prežiť nemohli, jeden prežil na úkor druhého, silnejší na úkor slabšieho.
Toto všetko sme sa dozvedeli postupne, ako sme prechádzali dvojposchodovými barakmi prerobenými na potreby turistov. Niektoré veci zostali však pôvodné a autentické – steny, podlahy, veci, ktoré po väzňoch zostali. Vlasy, 700 kg vlasov, okuliare, topánky, osobné veci, kufre s menami, hrnce a toto všetko niekomu patrilo. Ako posledné nás v Auschwitz čakalo krematórium a kto doposiaľ nepocítil zhrozenie z koncentračných táborov, teraz bol správny čas. Keď kapacita nestačila, začala sa výstavba ďalšieho komplexu omnoho väčšieho, určeného priamo na vyvražďovanie Židov. Birkenau, 3 km vzdialený. A ak sa to tak dá nazvať, tak Auschwitz bol luxusom. Jednoposchodové baraky, stajne, v ktorých spali väzni šiesti v jednej posteli, nedostačujúce „záchody“, žiadna hygiena, špinavá voda, spaľovanie mŕtvych na hraniciach v lese... to všetko bola každodenná realita v Birkenau.
To bola naša konečná. Išli sme domov plní najrôznejších pocitov a ešte dlho si budem pamätať, čo som videla, počula. História sa opakuje a preto je dôležité nezabudnúť, poučiť sa z chýb iných a zabrániť, aby sa niečo podobné zopakovalo.

Let's walk and learn

Projekt Let‘s walk and learn – Education via tourist paths in Europe sme úspešne ukončili. Tri roky (2015 – 2018) plné nových zážitkov sú za nami. Zahraničné výjazdy do Čiech a Francúzska boli bohaté na nové poznatky a skúsenosti. Sme radi, že sme vďaka projektovej spolupráci nadviazali nové priateľstvá a videli nepoznané nádherné miesta našej Európy.
Viete, že sa tam raz môžete vydať aj vy? Vašim sprievodcom nech je cestovateľská príručka, ktorú vydalo naše Gymnázium v Tvrdošíne z prostriedkov projektového grantu. Táto publikácia ponúka informácie o troch partnerských regiónoch: Orava, Franche-Comté a Južná Morava. Nájdete tam tipy na dve najnavštevovanejšie turistické trasy (napr. Roháčske plesá a Juráňova dolina na Orave) i 10 menej známych, prípadne neznámych trás v okolí, ktoré sme navrhli my – gymnazisti z Tvrdošína.

čítaj viac ...

Viete že...

Máme medzi sebou veľmi talentovaných a úspešných študentov, ktorí ostávajú skromnými mladými ľuďmi, a to až tak, že sme sa o ich úspechoch museli dozvedieť od iných...

čítaj viac

 

Škola priateľská k deťom

Vyhodnotenie Vianočnej zbierky UNICEF

Ďakujeme všetkým študentom, rodičom a priateľom nášho gymnázia, ktorí sa zakúpením pohľadnice alebo dobrovoľným príspevkom zapojili do Vianočnej zbierky UNICEF. Vďaka vám sa nám podarilo vyzbierať sumu 635,99 eur a spoločne podporiť výživové programy v Mauretánii.

Ako na vysoké školy?

Hľadáš dôležité informácie, na akú vysokú školu si podať prihlášku? Skús kliknúť na portál vysokých škôl

PortalVs.sk - Nevieš na akú školu si dať prihlášku ?

workshop_ba.jpg